Slávenie Veľkej noci 2024
Spiritualita nášho Spoločenstva je zameraná na Krista a na účasť na veľkonočnom tajomstve. Preto k nášmu spoločenstvu neodmysliteľne patrí spoločné slávenie Veľkej noci, ktoré sa po ročnej pauze konalo tento rok na jezuitskej chate v Trlenskej doline. Ďakujeme pátrovi Vlastimilovi Dufkovi SJ za jeho sprevádzanie týmto slávením.
O svoje reflexie sa podelili účastníci Martin Gabaj a Michal Valluš.
„Predovšetkým túžba po komunitnom slávení je to, čo spojilo nás, ktorí sme prišli prežiť tohtoročné veľkonočné sviatky na chatu na Trlenskej. A Božia milosť je to, čo organizátorom dalo odhodlanie a pokoj do srdca napriek tomu, že počet účastníkov bol – obrazne povedané – rodinného charakteru (a tým nemyslím iba to, že vek najmladšieho účastníka bol jeden rok).
A tak sa 16 súčasných či bývalých CVX-károv (vrátane štyroch detí, z ktorých snáď aspoň niekto predznamenával tú budúcu CVX generáciu) pod duchovným vedením nám blízkeho p. Vlastíka Dufku SJ stretlo v podvečer Zeleného štvrtka, aby spolu prežívali čas Veľkonočného trojdnia a Veľkonočného nedeľného rána.
Nechať sa dotknúť a premeniť dotykom pri umývaní nôh – tak konkrétneho človeka sediaceho vedľa mňa, ako aj Krista, ktorý sa vždy znova a znova s láskou skláňa a dotýka mojich nôh. To bol hlavný motív liturgického slávenia Zeleného štvrtka.
Veľký piatok sa niesol v znamení kríža. Dynamika nás viedla od toho, ako sme sa my prihovárali Kristovi na kríži počas krížovej cesty cez našu poklonu krížu počas obradov až po jednoduché večerné spočinutie pod krížom, kedy sme už my stíchli a dovolili Kristovi sa nám prihovárať jeho slovami.
Aspoň na chvíľu sa ponoriť do temnoty hrobu a skrz zdieľanie hovoriť Bohu o tom, čo tam mnou hýbalo. O tom bolo naše sobotné dopoludnie. Zostať v hrobe – to nie…. Cez príbeh vzťahu Boha a vyvoleného izraelského národa až po záplavu svetla a spevu pri slávnostnom „Glória“ a „Aleluja“ (aj malá skupinka dokázala svojím spevom rozozvučať celú kaplnku). Po oslave a kratšom či dlhšom spánku sme sa prebúdzali do nádherného slnkom zaliateho Veľkonočného rána…. Rána, ktoré bolo prvým a pritom už večným!
Pri záverečnom zdieľaní zaznievalo veľakrát, že to bol pokojný, radostný čas byť takto spolu. Niekedy si takéto slová „pýta“ zdvorilosť, ale tentoraz som ja osobne vnímal, že sú úprimné, zo srdca. Aj pre mňa to bol práve takýto čas – obohatený naviac ešte aj o radosť z toho, že naše deti mali možnosť byť tak blízko pri slávení tohto veľkého tajomstva, ktorým nám všetkým Kristus daroval život v plnosti – tzv. plnotučný! :)“
/Martin Gabaj/
„Communitas
Akcia bola naplánovaná pre minimálny počet 20 účastníkov, no nakoniec nás bolo ešte o čosi menej: konkrétne 13 dospelých, jedno nemluvňa a tri mluvňatá. Atmosfére to však vôbec neubralo – práve naopak – väčšina ľudí si komorné a neformálne prostredie nakoniec pochvaľovala a užívala. Dokonca aj páter Vlasťo Dufka si počas kázne nonšalantne sadol na schodíky presbytéria a tým ešte viac umocnil túto rodinnú atmosféru.
Viackrát počas víkendu som sa nevedel ubrániť pocitu, že naša kresťanská liturgia bola primárne dizajnovaná na takéto malé spoločenstvá. Všetky obrady zrazu človek prežíval oveľa osobnejšie – či už to bolo vzájomné umývanie nôh na Zelený štvrtok, krížová cesta na Veľký piatok s personalizovanými zastaveniami každého z nás, alebo čítania a žalmy veľkonočnej vigílie, ktoré som azda prvýkrát v živote vydržal pozorne počúvať až do slávnostného Aleluja. (Mimochodom, pochádza slovná figúra “až do aleluji” zo slávenia obradov Bielej soboty? Nedivil by som sa, ak by to tak bolo.)
Vitae
Samozrejme, nebol celý predĺžený víkend iba o liturgickom slávení. Našlo sa dosť času aj na spoločné rozhovory, prechádzky v prírode, meditácie, kávičku vo Vlkolínci, jedlo, ríbezlák a hudbu.
Pre mňa osobne je vždy veľkým obohatením, keď môžem na CVX akciách stretnúť aj rodiny s deťmi. Nestáva sa totiž často, že sú podujatia naraz určené aj pre mladé rodiny aj pre ľudí bez rodín a záväzkov. To je na jednej strane úplne pochopiteľné a rozumiem, že každá z týchto skupín má úplne iné potreby a priority, napriek tomu sa teším, že na akciách CVX vždy dokážeme nájsť stred, v ktorom môžu tieto dve komunity spolunažívať. Mne osobne dosť chýbajú niektorí priatelia z vysokej školy, s ktorými sa už nestretávam najmä preto, že si založili rodiny a akosi sa nám zúžil okruh spoločných tém alebo akcií, kde by sme sa mohli stretnúť. O to viac sa teším, že CVX ponúka priestor, kde sú takéto stretnutia možné, a dokonca si dovolím tvrdiť, že aj vzájomne obohacujúce.
Christianae
To všetko vyššie spomenuté znie veľmi dobre, ale kde v tom je Kristus? Prišiel nakoniec medzi nás?
Veru prišiel. A nechcem na tomto mieste rozoberať teológiu prítomnosti Krista v sviatostiach. Pre mňa bol jeden z najsilnejších momentov víkendu, keď sa k nám na slávenie veľkonočnej vigílie pridala jedna rodinka z niektorej neďalekej obce. Mali dve deti; mladšieho chlapca a staršiu dievčinu, ktorá mala viditeľné mentálne postihnutie – podľa všetkého nevedela ani rozprávať a komunikovala len akýmisi zvukmi a gestami. Rodičia boli na pohľad unavení zo všetkých ťažkostí, ktoré so sebou prináša staranie sa o túto dcérku. Viem si predstaviť, že štandardná trojhodinová vigílna svätá omša vo farskom kostole v ich prípade neprichádza do úvahy. Preto je pochopiteľné, že im naše komorné veľkonočné slávenie padlo veľmi vhod.
Vždy ma stretnutie s takýmito neľahkými ľudskými osudmi zaskočí. Azda trávim príliš veľa času v umelohmotnom svete firemných korporátov, rastúcich kapitálov a mladých dynamických kolektívov, ktoré sa nazdávajú, že práve ten ich produkt zachráni svet. A ja sa zoči-voči ľudskému utrpeniu neviem ubrániť otázkam: Ako sa to dá zvládnuť? Prečo sa to stalo práve im? Čo by som robil ja na ich mieste? Čo ak aj mňa v živote čaká podobné utrpenie. Zvládnem ho?
Nie sú to príjemné otázky, ale nepochybne sú súčasťou ľudského života. Tak ako je Kristove utrpenie súčasťou príbehu o jeho zmŕtvychvstaní. A ako Tomáš Halík viackrát spomína vo svojich zamysleniach, až keď sa spolu s neveriacim Tomášom dotkneme Kristových rán, sme schopní vyznať a pochopiť, že Kristus je náš Pán a Boh. To je tajomstvo, ktorému stále veľmi nerozumiem, no dúfam, že ma tohtoročné slávenie Veľkej noci aspoň trochu priblížilo k jeho pochopeniu.“
/Michal Valluš/
